Posledný aprílový deň nás odmenil peknou literárno-dejepisno-geografickou exkurziou. Dozvedeli sme sa veľa zaujímavých informácií o šiestich významných osobnostiach, ktoré sa spájajú s Liptovským Mikulášom. Ideme poporiadku.Pani sprievodkyňa Múzea Janka Kráľa nám najprv stručne predstavila dejiny mesta. Spomenula významný zemiansky rod Pongrácovcov, ktorý siaha až do čias Ondreja II. Uviedla, že najlepšími garbiarmi a remenármi v širokom okolí boli práve tí liptovskí. A taktiež vysvetlila, prečo mali židovské deti v meste lepšie vzdelávacie výsledky ako tie nežidovské, teda ako sa deti v minulosti učili. Potom sme sa ocitli „pred izbou“ Janka Kráľa. Tento štúrovec, ktorý napísal krásne básne (Jarná pieseň…) a rôzne balady (Zverbovaný, Zabitý…) zo svojho života, mal, dnes by sme mohli povedať, rebelskú nespútanú povahu umelca. Vraj mnohé jeho literárne diela ako aj jeho portréty končili pod plameňom sviečky ešte pred tým, ako by ich niekto prečítal alebo chcel uchovať. Niektoré dielka sa určite stratili, pretože svojim známym posielal vyslovene originály, pričom kópie si nevytváral. Taktiež sa po okolí prechádzal za daždivého počasia a celý premočený a uzimený písal svoje verše, o čom svedčí aj jeho prezývka ,,divný Janko“. Ďalším pánom bol Juraj Jánošík, ktorého poznáme najmä z legiend – bohatým bral a chudobným dával, ako odpovedal na tri hlavné otázky sudcov, aj ako vraj vyskočil na hák sám. No bola to krutá doba a my sme mali možnosť sadnúť si v sudcovských talároch za súdny stôl a preniesť sa do tejto doby.Významnými mužmi s rovnakým priezviskom boli Aurel a Ivan Stodolovci. Aurel sa do našich a svetových dejín zapísal ako fyzik, technik, no najmä ako zakladateľ teórie parných a plynových turbín. Písal si vraj aj s Albertom Einsteinom. Druhým mužom je jeho synovec Ivan, ktorého poznáme skôr ako dramatika a autora diel Bačova žena i Jožko Púčik a jeho kariéra, ktoré boli aj filmovo spracované. Poslednou dvojicou osobností sú súrodenci Rázusovci, s ktorými sa spája Nábrežie -Vrbica, dnes už mestská časť Liptovského Mikuláša. Vrbica bola pôvodne garbiarske a pltnícke mestečko, a práve ako pltník pracoval aj otec Rázusovcov. Keďže bol pracovne vyťažený, deti mali veľmi blízky vzťah so svojimi starými rodičmi. Napriek tomu, že Martina Rázusa vnímame ako významného básnika, prozaika, esejistu, dramatika, publicistu, politika a evanjelického kňaza, mnohí z nás ho poznajú najmä ako autora románov Maroško a Maroško študuje, v ktorých spomína na svoje detstvo. Tak isto poznáme aj jeho sestru Máriu, ktorej Ranenú brezu recituje každá nasledujúca generácia. My sme v Maroškovej záhrade pri rodnom dome Martina a Márie túto brezu našli a posedeli sme si v altánku, ktorý dnes slúži na rôzne literárne posedenia, krsty kníh slovenských spisovateľov či slávnosti a večerné grilovanie obyvateľov Vrbice, a to vďaka Štefanovi Packovi, správcovi rodného domu Rázusovcov.Väčšinou nám pedagógom pri autobuse ďakujú rodičia, boli sme však milo prekvapené, keď slovo ,,ďakujem“ zaznelo z pier tých najmladších – piatakov a uistilo nás, že oceňujú, ak im umožníme spoznávať rôzne kúty Slovenska takouto netradičnou formou. ZŠ
